in.ba

Jeho celoživotným záujmom je teológia a jej praktická aplikácia v  súčasnom svete. Dr.h.c. Anton Srholec (nar. 12.  júna 1929 v Skalici) je rímskokatolícky kňaz, spisovateľ a charitatívny pracovník, zakladateľ a riaditeľ resocializačného centra RESOTY. Je to neštátne občianske združenie pre bezdomovcov v Podunajských Biskupiciach. Ako sám povedal: „Aj v prípade bezdomovcov to nie je len o chlebe, posteli a teple, ale aj o spoločenstve a tom, že niekto ťa pozná, myslí na teba, má ťa rád.“ Anton Srholec sám seba radí k jednoduchým ľuďom napriek tomu, že je veľmi vzdelaný a hovorí niekoľkými cudzími jazykmi. Jeho práca bola ohodnotená mnohými oceneniami, napr. cenou Kardinála Königa za prácu v prospech viery a slobody, päťkrát bol laureátom ocenenia Dar roka od Slovenskej humanitnej rady, jeho prácu ocenilo Hl. mesto SR Bratislava cenou primátora, ako aj prezident SR.

Anton Srholec pochádza zo Skalice, kde začal študovať na gymnáziu. Ako 17-ročný vstúpil do saleziánskej spoločnosti, aby sa mohol venovať výchove chudobnej a opustenej mládeže. Nerád hovorí o sklamaniach: „Som skôr pozitívne mysliaci a teším sa zo všetkého pekného, čo mi je dopriate. Predsa len najväčšie sklamanie, ktoré mi život priniesol, bolo práve na ceste za kňazským povolaním, keď nás v  roku 1950 všetkých zobrali z teologických škôl a po prvý raz som bol internovaný len preto, že som sa rozhodol svoj život zasvätiť Bohu. Cirkev sa stala nepriateľom ľudu a všetci, ktorí sa k nej hlásili, boli diskriminovaní a  prenasledovaní. Ani po prepustení mi nebolo dopriate študovať v Československu za kňaza, tak som sa rozhodol odísť do Turína a  tam teológiu dokončiť. Chytili ma však na hraniciach a za pokus o ilegálne prekročenie hraníc som dostal 12 rokov väzenia. A aj keď som si 10 rokov odsedel, moju víziu, sen slúžiť celým svojím životom dobru, pravde a spravodlivosti, mi nezobrali. Naopak. Presvedčili ma, že moje rozhodnutie bolo správne.“

Prežili ste 10 rokov väzenia v  uránových baniach v Jáchymove. Ako ste to dokázali?

Je to životná trauma, ktorú si nesiem so sebou po celý život a prekonávam ju dodnes. Snažil som sa žiť ľudsky aj v týchto neľudských podmienkach a  v nádeji aj v beznádejných situáciách. Viera dáva silu, aby človek prekonal akékoľvek prekážky. Tretinu života som prežil v  podzemí, v  baniach a vo väzniciach. Ale na druhej strane bolo veľa príležitostí na to, aby som mohol svoju vieru konkretizovať adresne ľuďom, s ktorými som žil vo väzení, ktorí boli este horšie postihnutí tým, že doma mali rodinu a trápili sa pre ňu. Zo Slovenska tam bolo vyše 70 000 mužov a žien. S nimi som sa delil o život. Vari aj toto ma poznačilo. Moje kresťanstvo nie je také funkcionárske, ale skôr zápasom o  človeka a pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú. Chorým, postihnutým, trpiacim. To som sa tam naučil. Zlo, čo človek prežíva, sa stáva motiváciou, inšpiráciou k intenzívnejšiemu konaniu dobra.

Život vo väzení bol veľmi ťažký a  prísny a najmenšie porušenie poriadku bolo kruto potrestané. Vo väzení bolo ďalšie väzenie, tzv. korekcia. V čom spočívala?

Bola to polepšovňa. Ked niekto spáchal nejaký priestupok (napr. nesplnil dennú normu) alebo ak neprejavil povinnú úctu nadriadenému (napr. nepozdravil dozorcu), dostal trest. Taký človek bol odvedený do betónového domčeka, prísne stráženého pod dostrelom guľometov, a tam v izbičke širokej na rozpätie rúk, na samotke mal prežiť trest. Potrestaný väzeň tam dostal jeden deň iba jedlo a deku, ale nemal svetlo, druhý deň mu odostreli okienko, ale nemal jedlo. Na tretí deň ležal bez deky. Ticho, hlad, chlad a samota boli veľkým trestom pre ľudí, ktorí nemali duchovný inventár.

Aký život vás čakal po návrate z väzenia?

Zamestnal som sa v cementárni ako robotník. Spoznal som robotníkov, ktorí sa živili poctivou prácou. Myslel som si, že pri tejto ťažkej práci s lopatou mi štátna bezpečnosť dá pokoj. Až po roku 1989, keď sa otvorili archívy Ústavu pamäti národa, som si o sebe prečítal, ako ma sledovali, ako môj spolupracovník podával hlásenie ako robím, čo robím a či som ešte slobodný. Robili na mňa nátlak, aby som urobil v závode kariéru. Keď ma chceli povýšiť, odišiel som radšej do Ostravy k vysokým peciam, kde som si popri zamestnaní urobil aj štátnice z angličtiny a nemčiny.

Po vašom príchode do Bratislavy v roku 1969 sa už schyľovalo k tzv. Pražskej jari.

Mal som tú možnosť zúčastniť sa prvého zápasu o zvrhnutie komunistického zločineckého systému, ktorý sa mal prerobiť na socializmus s ľudskou tvárou. Nastalo obdobie slobody a ja som konečne mohol uskutočniť svoj celoživotný sen. Bolo mi umožnené legálne odísť na tri mesiace do Turína. Požiadal som o predĺženie pobytu, aby som tam mohol dokončiť kňazské štúdium na pápežskej univerzite. Medzitým sa už hranice zatvorili, ale komunisti mi povolenie o predĺženie pobytu dali, nakoľko sa báli, že ak tam zostanem, mohol by som rozprávať o tom, čo som prežil v komunistickom svete.

Najkrajšie obdobie vo vašom živote boli roky 1969 – 1970, keď sa vám splnila vaša túžba.

Keď padol komunistický pokus o revíziu pod sovietskymi tankami a brežnevovskou okupáciou, tisíce ľudí utekali z našej vlasti. Vtedy prišlo najdôležitejšie rozhodnutie – či sa vrátim domov alebo zostanem v Taliansku, kde som skončil teológiu, a pápež Pavol VI. ma v máji 1970 vysvätil za kňaza. Slovenské hranice boli už znovu zatvorené, keď som prišiel domov v presvedčení, že moje 40-ročné skúsenosti budem môcť použiť pre dobro nášho národa. Moje miesto je tu, medzi ľuďmi na Slovensku, a neľutujem to dodnes, aj keď ma neprijali s nadšením ani komunisti ani moja milovaná cirkev. Od štátu som nedostal povolenie na kňazskú službu, mohol som iba vypomáhať ako kostolník v blumentálskej farnosti. Tam som našiel veľa blízkych ľudí. Blumentál sa v tom čase stal legendou, zvlášť mladí ľudia tam manifestovali svoju vieru ako odpor proti silnému totalitnému systému.

Obdobie normalizácie. Charta 77.

Komunisti ma nechali v Bratislave, lebo chceli, aby som s nimi spolupracoval. Stále ma prenasledovali a volali na vypočúvanie. Keď videli, že im nechcem slúžiť, poslali ma za trest z Bratislavy do Perneku. Tu som našiel samotu, kde som mohol veľa čítať, študovať a písať. V roku 1977 bola v našom štáte prvá veľká vlna odporu. Intelektuáli z  celej republiky sa zjednotili a napísali veľký dokument o neslobode v našej krajine. S týmto dokumentom prišli aj za mnou, aby som to podpísal. Vnímal som to však ako dôvod pre komunistov, kvôli čomu by mi mohli zobrať súhlas vykonávať kňazské povolanie. Chartu 77 som nepodpísal. Pokladal som za dôležitejšie zostať v kňazskej službe a takto byť bližšie k ľuďom a hlásať nie politiku, ale evanjelium. Teda radšej meniť ľudí na lepších, spravodlivejších, čestnejších, pravdivejších, než sa ukázať ako politický odporca režimu.

Historickou udalosťou v 80. rokoch bola veľká manifestácia, púť na Velehrad pri výročí 1100 rokov od smrti sv. Metoda.

Na Velehrade sa zišla celá cirkevná česká diplomacia, moravská tradícia a slovenskí veriaci, ktorých tam prišlo okolo pol milióna. Doniesol som si tam podomácky vyrobený zosilňovač, lebo som vedel, ze nás vytlačia z kostola, ako sa aj stalo. Zástupy ľudí sa zhromaždili na veľkej lúke a pri západe slnka som urobil jedno gesto, na ktoré nikdy nezabudnem. Zapálil som sviečku a zdvihol som ju vysoko nad hlavu. Tisíce ľudí stíchli. Začali sme sa modliť a po zotmení som s rozhlasovým zosilňovačom až do východu slnka moderoval veľké stretnutie pútnikov na Velehrade. Komunisti ma za to potrestali – odobrali mi súhlas aj na poslednej farnosti. Vtedajší cirkevní predstavení v Trnave nepovedali na to ani slovo. Nikto neprejavil solidárnosť. Všetci mali strach. Znovu som sa stal robotníkom, pracoval som v nemocnici a potom ako skladník v Doprastave až do revolúcie. Komunisti sa však báli, že mám po práci čas stretávať sa s ľuďmi, a preto ma chceli mať na očiach ako kňaza, a tak mi ponúkli miesto v Blumentáli. Tu som v roku 1988 začal opäť vypomáhať. Blumentál sa znovu stal miestom stretávania mladých ľudí, ktorí boli orientovaní na budúcnosť a túto budúcnosť pripravovali.

Blížil sa rok 1989 – pád komunizmu.

Komunisti opustili Boha a Boh opustil komunistov. Režim sa zrútil, padol, a nám sa otvorila cesta k slobode. Vtedy som zažil ďalšie veľké sklamanie – moji spolubratia sa s cirkevný-mi vrchnosťami dohodli poslať ma ďaleko od Bratislavy, ale ja som to odmietol. Za túto neposlušnost som dostal vlastne najväčší dar. Stal som sa slobodným, nezávislým kňazom, ktorý nie je viazaný na jedno miesto. Po revolúcii sa kolesá môjho pohybu zrýchlili a nezastavili sa až doteraz.

Po revolúcii ste nedostali od arcibiskupa Sokola súhlas potrebný na kázanie v kostole. Odišli ste teda do dôchodku a odvtedy sa venujete bezdomovcom. Prečo ste si vybrali práve túto skupinu ľudí?

Svoje kňazské poslanie nechápem iba ako službu v kostole, ale skôr ako službu ľuďom. Účasť na ich živote. Pomoc konkrétnemu človeku, hlavne trpiacemu. Demokraciu som privítal ako hotový zázrak, ale priniesla nám aj nové problémy. Jedným z nich sú ľudia, ktorí stratili domov. Tí, ktorých vyhnali z internátu, z detských domovov, ktorí sú chorí, postihnutí. Ale tento fenomén marginalizovaných ľudí sa týka aj mnohých ľudí v cirkvi. Tých, čo sa dostanú pre zmenu situácie, pomerov alebo pre osobné chyby alebo problémy na okraj cirkvi. Týchto treba podržať, pri nich stáť a presviedčať ich, že aj keď sú niekde odmietaní, na inom mieste je pre nich človek, srdce a otvorený dom.

Váš život na dôchodku je veľmi bohatý a užitočný. Venujete sa publicistike, v ktorej ste podali svedectvo o svojich dramaticky prežitých rokoch a hlavne o sociálnej práci.

Sociálna práca je súčasťou kresťanského posolstva. Je to pomoc chudobným, chorým, opusteným ľuďom, ktorí žijú na hranici a ktorí si sami ťažko pomôžu. Moja skupina sa volá RESOTA – resocializačná komunita. Je to okolo 100 bezdomovcov, o ktorých sa staráme s jednou írskou sestrou. Niektorí k nám prichádzajú ambulantne, aby sa u nás osprchovali, najedli, aby našli komunitu, obliekli sa, ošetrili si rany, lebo niektorí sa boja ísť aj k lekárovi... Tí, ktorí sú mladí, si hľadajú prácu. Žobráci, ktorí spávali pod mostom, spia u nás. Starší musia prispieť zo svojho dôchodku – invalidného alebo starobného – a tak žijeme pod jednou strechou ako taká rehoľa. Zo žartu hovorím, že mám najdokonalejšiu, najlepšiu rehoľu. My sme naozaj chudobní. Ľudia u nás sú poslušní, nemusím im ani rozkazovať. Na očiach mi čítajú, čo je správne, múdre a vďačne to urobia. Sú slušní a neškodní. Je to niečo ako pozametané mesto. Je to domov na hrane nábožensko-občianskej. Neprípustné je násilie a nesmie sa klamať, kradnúť, podvádzať. Mám radosť z toho, že mi pod rukou rastú ľudia a prežívajú v oáze, ktorú sme im tu vytvorili, kde sa dá dôstojne, ľudsky a pokojne žiť.

Hovoríte, že „kresťanstvo má slúžiť človeku a byť mu darom”...

To nie je nič nové, je to zakódované v evanjeliu a Ježišovom príklade. Stal sa darom pre celé ľudstvo. Kresťanská viera sa mi stala vecou praktického života. Chcem ukázať, že aj starý človek na pokraji svojich síl a svojich dní môže byť užitočný a stať sa príkladom a darom pre tých, ktorí to potrebujú.

Za rozhovor ďakuje Helena Steiner