in.ba

Aký je váš vzťah k Bratislave?

Vždy keď som niekde dlhšie preč, tak zisťujem, ako mi Bratislava prirástla k srdcu. Nielen centrum mesta, kde som vyrastal. Bolo aj je to príjemné mesto. Nemám rád väčšie mestá a Bratislava má práve ten rozmer, ktorý mi vyhovuje. A dnes sa z nej už dá chodiť hocikam, či už do Viedne alebo Budapešti, a to je príjemné.

Aká bola vaša cesta k hudbe?

Ja som mal nesmierne rád swingovú hudbu s veľkými orchestrami, k čomu mi dopomohol môj starší brat Juraj. Hrával na klavíri a neskoršie na trúbku, magneticky ma priviedol k tomu, čo som si obľúbil. Na druhej strane tu bola baletná škola mojej mamy, obklopovaná ľuďmi, ktorí sa krútili okolo hudby. A z toho vyústil taký silný pocit, že som sa začal venovať husliam, čo ma, samozrejme, vôbec nebavilo. A tak sa to všetko začalo.

Čo si myslíte o súčasnej slovenskej hudobnej scéne?

Konkurencia je veľká. Muzikanti často vynikajú individuálne. V celku, či už v kapele alebo orchestri, to niekedy nefunguje. Preto by mali muzikanti v kapele vedieť, aký štýl chcú hrať, a hlavne by v tom mala byť pravdivosť.

Máte pocit, že dnešní muzikanti to majú ľahšie ako svojho času vy?

Keď sa na to pozrieme všeobecne, tak nič nie je jednoduché, pretože ak človek chce hrať hudbu, musí to mať v sebe, to sa nedá naučiť. Treba mať feeling, čiže osobité cítenie. My sme bojovali s takými primitívnymi vecami ako zháňanie nástrojov, strún, to všetko bolo vtedy problémom. Takéto ťažkosti teraz nie sú, pretože si každý môže kúpiť čokoľvek. Technika je dnes taká rozvinutá, že mnoho vecí si môžu muzikanti zjednodušiť. To ich však neskôr na druhej strane môže niekde oklamať. Preto by nemali hrať univerzálne. To je najhoršie. Mali by sa venovať jednému štýlu, pretože ten je podľa mňa na celý život.

Ako spoznáte, že ste zložili dobrú skladbu?

Ťažko povedať, aký je na to recept. Hit je široký pojem.Spravidla ak sa niečo podarí, tak skladateľ chce vymyslieť niečo podobné, ale ide o veľký omyl, lebo to prezrádza nejakú šablónovitosť a snahu, že to musí zabrať. Práveže nemusí.

Ktorý zo svojich albumov považujete za najvydarenejší?

Veľmi dobre sa mi robil album Čiernobiely svet. Boli na ňom výborné texty Jožka Urbana a výborná spolupráca s Ferom Griglákom. To bola veľmi krásna práca presne podľa mojich predstáv. A ani teraz, keď si ho pustím po rokoch, sa nehanbím – a to je tá dobrá známka.

Na ktoré z vašich hudobných období spomínate najradšej?

Hovorí sa, že keď sme boli s Marikou Gombitovou a Mirom Žbirkom spolu. Každý mal svoju polohu a spolu to znelo veľmi dobre. No ale to sa dá povedať aj pri zostave Modusu v časoch skladieb Pozhasínané alebo Spoluhráčka. Aj to bolo veľmi dobré obdobie. Vedel som, že v tom bola sila, a vedel som zložiť skladbu aj na vokálnych podkladoch. Potom prišlo obdobie, keď som si svoje pesničky spieval iba sám a to považujem taktiež za šťastné. Nešlo mi o to, aby mali za každú cenu nejaký predajný charakter. Viem, že tu niečo zanechám, a snáď sa to podarí.

Spolupracovali ste s veľkým množstvom muzikantov a textárov, je niekto, s kým sa vám spolupracovalo najlepšie?

Najdlhšie so mnou spolupracoval Kamil Peteraj. On ma dobre pozná a jeho texty boli také, že som vždy vedel, aká hudobná poloha im bude najväčšmi sedieť. A, samozrejme, musím spomenúť aj Jožka Urbana. Spravili sme spolu dva albumy a aj pre neho to bola veľká spolupráca. S ním to bolo obdobie, ktoré bolo niečím iné. Aj keď sme boli generačne odlišní, ľudsky sme si veľmi rozumeli a jeho texty mi boli také blízke, akoby sa stali mne.

Máte nejaký hudobný sen?

Určite. Teraz som napríklad vyskúšal pre zmenu symfonický orchester z Košíc, s ktorým som naštudoval tri pesničky. Bola to veľmi pekná spolupráca a týmto smerom by som ešte chcel urobiť väčší album, na ktorom by hrali výborní muzikanti, niektorí sa mi už dokonca ponúkali. Takže to je môj hudobný sen, keďže pôvodný Modus sa už zrejme nevzkriesi. Samozrejme, to by bola najkrajšia bodka.

Róbert Pospiš