História našej krajiny
očami súčasného prozaika na javisku SND
Druhá polovica divadelnej sezóny 2009/2010 sa začala v januári, no z hľadiska premiér je vždy zaujímavejší február. Dôkazom sú nové tituly v Činohre SND, ako aj v Divadle Astorka Korzo ´90, ktoré bude čoskoro sláviť 20. výročie. Aj niektoré z nezávislých divadelných scén pripravili pre Bratislavčanov nové inscenácie.
Prvého marca oslávi SND 90. výročie vzniku. Pri tejto príležitosti pripravilo pre bratislavského diváka viacero premiér.
Činohra opäť prináša na javisko jednu zo svojich najúspešnejších inscenácií Zlatí chlapci, ktorú uviedlo v roku 1974 a zaskveli sa v nej Martin Gregor a Ladislav Chudík. V súčasnom stvárnení si hlavné úlohy zahrajú Marián Labuda a Emil Horváth, ktorý sa zároveň podpisuje aj pod réžiu.
Ďalšou činohernou premiérou je pôvodný text, román Stalo sa prvého septembra, ktorý súťažil v literárnej súťaži Anasoft litera 2009 a získal ocenenie čitateľov denníka SME v réžii K. Žišku. Hlavné úlohy si zahrajú M. Hilmerová / S. Norisová, R. Roth, A. Bárta, T. Gál, premiéra je plánovaná na 27. marca 2010. Autor románu Pavol Rankov si svoje dielo upravil a zdramatizoval aj do javiskovej divadelnej podoby. O výslednom javiskovom stvárnení inscenácie sme sa pozhovárali s jej dramaturgom Petrom Pavlacom.
Prečo si dramaturgia SND vybrala práve tento text zo súčasnej slovenskej prózy? Čo vás na ňom zaujalo?
Na začiatku bolo pátranie po texte bližšie neurčenej formy, ktorý by sa podstatným spôsobom zaoberal históriou našej krajiny, zastrešoval v sebe nejaký konkrétny oblúk, širší časový rozmer... Uvažovali sme nad rôznymi textami (prózami, drámami), až sa v tom čase na trhu objavil Rankovov román. Čo ma po prečítaní okamžite fascinovalo a stalo sa pre mňa aj neskorším, dodnes neskrývaným kľúčom, je fakt prerozprávania historických udalostí očami človeka, ktorý tieto udalosti nemohol zažiť. Nie je teda poznačený nijakým druhom emocionálneho vzťahu k látke a tá mu neslúži len na akýsi druh osobnej psychoterapie vo vzťahu k prežitej minulosti. Rankov sa do maximálnej možnej miery sústreďuje na príbeh a jednoduchosť jeho vyrozprávania cez dokumentarizmus až po zvláštne absurdnú štylizáciu prezidentov našej vlasti. Áno, tento princíp je výsostne prozaický, o to väčšmi sa mi však zdal zaujímavejší pre možnosť adaptovať ho. Zo spomínaného kľúča sa teda narodil aj kľúč adaptácie, ktorá už bola pripravovaná v predstave, že celý príbeh by mali odohrať štyria herci mladšej strednej generácie a zrežírovať by ho mal taktiež človek generácie, ktorá udalosti spomínané v tomto románe nezažila.
(Poznámka P. Pavlaca: Moja fascinácia, samozrejme, nespochybňuje význam próz, ktoré obdobie refl ektujú optikou osobnej skúsenosti, napokon, dokonalý príklad toho „druhého brehu" sú dve geniálne prózy, ktoré vyšli v ostatnom čase – Vtedy v Bratislave autorky Žo Langerovej a Sedem dní do pohrebu od Jána Roznera.)
Ako dramaturg ste dostali do rúk hotovú dramatizáciu alebo spolu s P. Rankovom upresňujete, čo by javisko znieslo a čo nie?
Paľo v prvom momente odmietol osobne participovať na dramatizácii vlastného románu. Pomenoval to ako rešpekt k médiu. Pri našich ďalších debatách (spolu s režisérom Kamilom Žiškom) však sám začal uvažovať nad „motorom", ktorý by pre neho bol prípadne určujúci, ak by sa do toho pustil. Neskôr sme to už ani neriešili. Stretávali sme sa pravidelne, Paľo nosil napísané scény, my s Kamilom sme ich okomentovali a tak vzniklo niekoľko verzií textu, až kým sme si v jednej fáze nepovedali, že autorova robota je skončená a začali sme s Kamilom text preosievať z optiky dramaturgicko-režijnej, resp. javiskovej. Tak vznikla verzia, ktorú sme začali skúšať a ktorá určite nie je posledná.
Nie je to vaša prvá spolupráca na adaptovaní románovej verzie na divadelnú. V čom je táto práca iná ako pracovať s hotovou hrou?
Túto otázku mi kladú často a preto by som sa nechcel opakovať. Pracovať s literárnou predlohou znamená pre mňa predovšetkým udržať svoje autorské ego disciplinované. Ďalšia vzrušujúca vec je ochota adaptátora preniknúť do myslenia autora predlohy, do jeho štýlu a pokúsiť sa stať mediátorom, ktorý prenesie jeho prozaické princípy do divadelnej podoby. Vnímam to ako rozhovor medzi predlohou, jej autorom, autorom adaptácie a možnosťami divadla. Rozhovor s rešpektom jedného voči tým druhým.
Bratislavské divadlo GUnaGU pre skalných divákov pripravilo na marec novú premiéru Bar Argentína, ktorú napísal a zrežíroval V. Klimáček a jej podnázov znie Mám rúž, mobil a kreditku. Nemôžem byť mŕtva, nie? Okrem V. Horjána a Z. Porubjakovej sa v nej objaví aj C. Kassai.
Dáša Čiripová, autorka je teatrologička
