Jar, príroda a starý Prešporok
V modernom meste jar zaregistrujeme podľa toho, že z okrajov ciest zmizne sneh. Až v prírode môžeme zacítiť aj jarné vône. Predindustriálna Bratislava mala bližšie k prírode než dnes – a nie je to nejaké nostalgické klišé „strateného zlatého veku“. Jednoducho – ešte pred dvoma storočiami bol Prešporok iba veľkou dedinou s pätnásťtisíc obyvateľmi, obklopovali ho polia a lesy.
Ktovie ako vnímali tento kraj na konci zimy prví roľníci, ktorí sem prišli niekedy pred sedemtisíc rokmi. Vítali ich tu husté lesy, kde-tu presvetlené čistinami. Ak vyšli na menej porastený pahorok, mohli na juhovýchode pozorovať spleť dunajských ramien, ktoré pod Bratislavou vytvárali vnútrozemskú deltu. V pravidelne zaplavovanom okolí riečnych ramien a na ostrovoch rástli lužné lesy s prevahou jelší a vŕb, na karpatských svahoch prevládali dubiny.
Klíma bola prvým roľníkom naklonená: priemerné teploty boli asi o 2 oC vyššie ako dnes a zrážok bolo vraj až o 60 % viac. Roľníci si vyhliadli vhodné terasy nad Dunajom, kde odstránili podrast, olúpali kôru stromov a keď obschli, tak ich zapálili. Nespálené pne nechali na mieste a ručne kyprili pôdu pokrytú popolom. Keď sa políčko vyčerpalo, „vypálili“ si nové. To staré často opäť zarástlo redším porastom. Novým faktorom, ktorý zmenšoval lesy, bolo zvládnutie techniky orania asi pred štyritisíc rokmi. Pluh ťahaný zvieratami potreboval poctivo vyklčovaný a pňov zbavený priestor. Stovky až tisíce dubov padli aj pri stavbe hradísk v dobe bronzovej (napríklad toho na devínskej hradnej skale). Môžeme len tušiť, koľko stromov sa premenilo na keltské zruby, drevené uhlie rímskych víl či šindle stredovekých domov.
Stromov ubúdalo aj vďaka tomu, že Ondrej III. chcel naštartovať rozvoj stredovekej Bratislavy aj privilégiom z roku 1291, vďaka ktorému mohli mešťania v kráľovských lesoch v okolí mesta bezplatne rúbať drevo na stavbu a kúrenie. Na druhej strane sa už v roku 1288 spomínajú „ochrancovia lesa“, ktorým patrila malá dedinka na mieste dnešnej zoologickej záhrady. Ako vidieť, už od 13. storočia si uvedomovali, že využívanie prírody by malo ísť ruka v ruke s jej ochranou.
Tí, čo si na jarnú prechádzku nevyjdú do lesov, ale k Dunaju, by náš zregulovaný tok v minulosti nespoznali. Len v bezprostrednom okolí Bratislavy bolo vyše 10 ostrovov, najsevernejšie rameno rieky tieklo až na mieste Hviezdoslavovho námestia. A aj keď Dunaj vyzerá večný, vznikol len „nedávno“. Keď na konci treťohôr z našej oblasti ustúpilo teplé more, v nížinách po ňom ostali veľké slané jazerá, prepojené cez najnižšie polohy vodnými stuhami. Jazerá sa zanášali a ich najnižšie polohy sa menili na užší riečny priestor s množstvom ramien. Takto vznikol nielen Dunaj, ale aj Morava.
V okolí mesta za státisíce rokov vznikali rieky a ich korytá, desaťtisíce rokov sa striedali vŕbovo-brezové lesy studenších období s dubovými a jelšovými lesmi teplejších období. Len niekoľko stovák rokov trvalo našim predchodcom, aby už museli prírodu chrániť. Keď pred 300 rokmi pominulo turecké nebezpečenstvo, šľachta opúšťala tesné ulice Prešporku a stavala si letné sídla v okolí mesta, obklopené rozľahlými záhradami (arcibiskupský palác, Pálffyho palác pod Hradom, Grassalkovičov palác). V Pálffyho záhrade bola dokonca mohutná lipa s lávkou, vďaka nej mohla vybraná spoločnosť vyjsť až do koruny obrovského stromu. Z nepriateľského prostredia sa takto stalo miesto odpočinku...
Prírodu si mešťania v 19. storočí, keď sa mesto vďaka robotníckym kolóniám výrazne rozrástlo, začali do mesta importovať. V roku 1868 založili Okrášľovací spolok a jeho činnosti, ako aj ďalším mecenášom môžeme vďačiť za vznik Horského parku, parku pod Palisádami (Slubekovu záhradu), ale napríklad aj za veľké stromy v uliciach Starého Mesta. Urbanistom veľkomesta prekážajú, ale aspoň časť je vhodné zachovať kvôli letnému tieňu a lepšiemu ovzdušiu. Skúste si na jarnej vychádzke pri Dunaji alebo na Devínskej Kobyle predstaviť tieto miesta nielen pred pár sto rokmi, ale aj to, aké budú – možno vďaka nám – v budúcnosti...
Juraj Šedivý
autor je historik
