Kráľ Ľudovít z Anjou a Bratislava
Podľa kronikára bol Ľudovít „stredne vysoký muž s hrdým pohľadom, kučeravými vlasmi a bradou, priateľskou tvárou, silnými perami a trochu krivými plecami". Viedol ambicióznu zahraničnú politiku a väčšinu mladých rokov strávil na bojiskách. Keď v roku 1345 jeho brata a nádejného neapolského kráľa v južnom Taliansku zavraždili, zorganizoval trestnú výpravu s cieľom získať tamojší trón. Uhorské vojsko síce dobýjalo na juh od Apenín mesto za mestom (nakoniec Ľudovít ovládol aj Neapol), ale mor, ktorý medzitým v Európe vypukol, situáciu skomplikoval a prinútil Ľudovíta k návratu. Ani svojou druhou výpravou (1350 - 1352) nezlomil miestny odboj podporovaný pápežskou kúriou. Obrovské finančné nároky spôsobili opätovný návrat Ľudovíta, ten sa však vo svojich listinách tituloval až do smrti okrem iného aj ako knieža salernské. Úspešnejšia bola jeho expanzia na Balkán, kde na úkor Benátčanov znovu získal dalmátske prístavy, čo prospelo uhorskému obchodu s Talianskom. Azda nie náhodou sa približne v tom čase objavila aj v Bratislave talianska finančná rodina Ventúrovcov, podľa ktorých pomenovali neskôr celú ulicu stredovekého Prešporku. Vojenskými výpravami zasahoval až do vnútornej politiky v dnešnom Srbsku, Bosne, Bulharsku či Rumunsku. Ziskom poľskej koruny (1370) sa z neho stal najvýznamnejší stredoeurópsky partner Karola IV. S Ľudovítovým menom sa spája aj rozmach rytierskej kultúry, turnajov, ale aj rozvoj domácej ekonomiky profitujúcej z bohatých stredoslovenských rudných baní, zo stability uhorskej zlatej meny, z exportu dobytka a vína. Podľa talianskych vzorov založil v Uhorsku v roku 1367 prvú univerzitu v Pécsi. Nevieme, či sa tento dobrodružný kráľ v Prešporku zdržiaval aj v detských rokoch. Jeho pobyt v našom meste prezrádzajú až kráľovské listiny. Najstaršia z nich je datovaná do roku 1349. Pohostinnosť mesta okúsil aj v rokoch 1352, 1360, 1363. Naposledy zavítal do Prešporku práve v skorom lete 1375. Mesto považoval za dôležité obchodné centrum pohraničia a udelil mu množstvo výsad. Azda najdôležitejšou bolo právo konať jarmoky (od 1344). Je zaujímavé, že viacero privilégií vydal v máji či júni: napríklad 22. mája 1343 vyhlásil listinou, ktorá „mala byť prečítaná na všetkých verejných priestranstvách", že prikazuje hradnému županovi, aby ochraňoval kupcov prechádzajúcich cez Bratislavu. Listinou z 8. mája 1348 podporil osídľovanie Prešporčanom patriacej obce Dvorník (dnes Vajnory). Inou listinou z 1. mája 1358 zase povolil slobodné sťahovanie poddaných do starej Vydrice (v Mlynskej doline). Dňa 9. júna 1349 daroval synom richtára Jakuba obec Hét na Žitnom ostrove. Koncom júna 1360 povolil obyvateľom Prešporka dovážať rakúsku soľ. V tom istom roku však Ľudovít ovplyvnil vývoj v Bratislave aj nepriaznivo, keď 1360 vyhnal Židov z celej krajiny. O niekoľko rokov, uvedomiac si chýbajúce investície, im však povolil návrat. Kráľ pamätal na našich predchodcov aj pri poslednej návšteve Bratislavy v máji 1375 a udelil im mýtnu slobodu v okolí mesta (v mýtniciach smerom na Hainburg, Čalovo a Vajnory) a zakázal devínskemu kastelánovi požadovať od Bratislavčanov mimoriadne poplatky za vinice v Devíne. Dobrodružný, ale úspešný život ukončil v neďalekej Trnave v roku 1382. Zlé jazyky (aj keď asi až od 19. storočia) rozprávali, že ešte vrúcnejší vzťah k Bratislave mal Ľudovítov otec Karol Róbert, ktorého údajná milenka sa vraj stala manželkou bratislavského richtára Jakuba II. Ich nemanželské deti majú byť vraj zobrazené na svorníkoch v podjazde Starej radnice. Ako však dokázal naposledy Štefan Holčík, svorníky sú najmenej o 2 generácie mladšie ako kráľ Ľudovít. Napriek tomu možno nie je zhoda pštrosích pier z jakubovského erbu v krypte františkánskeho kostola s pštrosími perami v erbe kráľa Ľudovíta úplne náhodná. Azda poukazuje na lojalitu verného richtára svojmu kráľovi, ktorý podporoval naše mesto.
Juraj Šedivý
autor je historik
