in.ba

Nepatríte k vyhraneným autorom, naopak, lákajú vás poviedky aj detektívny žáner, ste výraznou osobnosťou publicistiky, pôsobíte aj ako vydavateľ. To je však pohľad zvonka. Môžete prezradiť, čím sa cítite byť vy?
(s úsmevom) Cítim sa byť lenivcom... Ale ktosi múdry povedal, že lenivosť je výsadou ducha. Dlho mi trvá, kým sa rozhýbem, potom mi zase dlho trvá, kým sa zastavím. V mojom mozgu, aj v mojom srdci je dvojdomček, v jednej časti sídli novinár, v druhej sa povaľuje spisovateľ. Prakticky celý svoj produktívny život som pracoval ako novinár, no popritom som sa snažil písať poviedky, romány, rozhovory, detektívky, scenáre, eseje. V jednej hlave a jednom tele teda spolunažívajú dve osoby a nezdá sa, že by sa neznášali, skôr sa dopĺňajú. Čím som však starší, tým menej sa mi chce byť novinárom. Cítim, že by som sa mal viac venovať písaniu literatúry, ktorá je predsa len o čosi trvácnejšia a zostane v spoločenskom vedomí dlhšie.

Zámerne chcem jednu otázku venovať rozhovorom, ktoré ste urobili so skutočne svetovými osobnosťami. Môžete niektoré spomenúť, prípadne sa zamyslieť, ktorý rozhovor sa robil najťažšie a ktorý, naopak, vznikol na počudovanie veľmi ľahko?
Vydal som štyri knihy obsiahlych rozhovorov so slovenskými, českými, európskymi a americkými spisovateľmi. Práca na týchto knihách bola pre mňa veľkou novinárskou i spisovateľskou skúsenosťou. Môžem spomenúť napr. Rúfusa, Feldeka, Jaroša, Šikulu, Žáryho, Válka... Hrabala, Seiferta, Horníčka, Wericha... Aragona, Saganovú, Forsytha, Grassa, Le Clézia, Roždestvenského, Leonova... Bellowa, Bradburyho, Hellera, Mailera, Ginsberga, Kazana, Voneguta... A mnohých ďalších. Bolo medzi nimi niekoľko držiteľov Nobelových cien a autorov svetových bestsellerov. Tie rozhovory nevznikali ľahko, na každý som sa musel dôkladne pripraviť. Medzi najsilnejšie zážitky patrí stretnutie s držiteľom Nobelovej ceny Saulom Bellowom v Chicagu, ktorý ma najprv odmietol prijať, až sa dal prehovoriť na 15-minútový rozhovor, no strávil som s ním takmer šesť hodín! Bez ťažkostí som sa v Paríži stretol s Louisom Aragonom aj Francoise Saganovou. Joseph Heller mi povedal, že som prvý novinár, ktorého prijal po tom, ako ho prepustili z ústavu pre duševne chorých. Le Clézio je držiteľom Nobelovej ceny za rok 2008, dodnes si s ním príležitostne dopisujem.

Hoci ako človek pôsobíte skôr introvertne, vaše diela rezonujú veľmi výrazne. Výpravná a náročná publikácia Slovenský bigbít patrí k úspešným titulom, stačí spomenúť Krištáľové krídlo za rok 2008 či nedávno udelenú významnú medzinárodnú Cenu E. E. Kischa. Ako sa knižka rodila a ako hodnotíte jej úspech?
Slovenský bigbít sme napísali spolu s rockovým a bítovým spevákom Dodom Šuhajdom, televízny seriál o slovenskom bíte režíroval Dušan Rapoš. Je to spoločné dielo všetkých bigbiťákov. Kniha mala vskutku mimoriadny úspech, neviem o žiadnej inej knihe v slovenskej literatúre, ktorá dostala Krištáľové krídlo a potom Cenu E. E. Kischa (nadácia má sídlo v New Yorku). Je to pre nás veľká satisfakcia, pretože projekt sa nerodil ľahko. Museli sme sa stretnúť s desiatkami (stovkami?) muzikantov, ktorí v šesťdesiatych rokoch hrávali rock a bít, spracovať stovky dokumentov, vytriediť fotografie, plagáty, nahrávky a pod. Táto téma mi „sadla“, pretože roky šesťdesiate boli prvým závanom slobody a uvoľnenia politických obručí. Myslím si, že šesťdesiate roky boli najkrajším obdobím dvadsiateho storočia a my sme mali šťastie, že sme boli mladí, že sme boli pri tom. Táto kniha je pomníkom jednej generácie a to nielen pokiaľ ide o bít, ale aj osudy, názory, morálne hodnoty. Úspech Slovenského bigbítu ma prekvapil, najmä však potešil. Úprimne si myslím, že je zaslúžený.

Popri vašich literárnych a novinárskych počinoch nesmieme zabudnúť na film o Vladimírovi Clementisovi, ktorý má práve za sebou úspešnú predpremiéru a onedlho sa bude usilovať o priazeň slovenského filmového a televízneho diváka. Čím vám „zavoňal“ film? Čo nám o svojom diele prezradíte?
Pôvodne som napísal divadelnú hru o poslednej noci Vladimíra Clementisa pred jeho popravou. Môj priateľ, dramaturg Tibor Ferko ma nahovoril, aby sme nakrútili o Clementisovi televízny film, tak som hru prepísal a vznikol scenár. Osobnosť Clementisa ma už dávno zaujímala, cítil som, že mám k tejto veľkej postave moderných slovenských dejín akýsi dlh. Možno preto, lebo sa stal obeťou režimu, ktorému veril a ktorý sám pomáhal budovať. Je to film o päťdesiatych rokoch a o tom, ako si v takejto krutej dobe zachovať česť a dôstojnosť. Chcel som, aby to bolo memento aj pre súčasných politikov. Dúfam, že film vyvolá polemiky a otvorí témy, o ktorých sa u nás dlho nehovorilo.

Ste rovesníkom i priateľom Borisa Filana, Tibora Huszára, Jozefa Banáša a ďalších zaujímavých osobností kultúry i spoločnosti. Aký význam má pre tvorcu priateľstvo?
Pre mňa má priateľstvo kľúčový význam. Medzi Borisom a mnou trvá priateľstvo už viac ako päťdesiat rokov, čo je zaiste unikátny fenomén. Spolu sme vyrastali, ovplyvňovali sa, prežili spolu detstvo, dospievanie, prvé lásky, manželstvá, rozvody..., úspechy i pochybnosti. Borisa považujem za pána textára, básnika, dramaturga i spisovateľa. Platí to aj o Tiborovi Huszárovi. Pokladám ho za jedného z najväčších žijúcich svetových fotografov. Spolupracoval som s ním pri tvorbe všetkých jeho fotografických kníh, priatelíme sa celé desaťročia. Rád sa s priateľmi stretávam v Pezinku pri dobrom víne u Dušana Čecha. Založili sme si PI-klub, kde sa vždy posledný štvrtok v mesiaci stretáva podarená partia: Jožko Banáš, Tibor Huszár, Oliver Solga, Anton Hykisch, Lacko Ťažký, Milan Blaha, Jožko Mikloško, Milan Stano, Ľubo Olach, Saša Jablokov, Ivan Szabó, Jožko Leikert... a ďalší. Je tam veselo, ale aj múdro. Ženy tam nemajú prístup. Čo ešte môžete chcieť od života?

Tvorivý nepokoj vo vás iste neodpočíva. Čo pripravujete?
Nepokoj nikdy neodpočíva. Je hnacím motorom ľudskej aktivity. Ten môj motor ide na polovičné obrátky, materiál sa opotreboval. Ale nenudím sa. Už čoskoro majú vyjsť všetky diely Kriminálnych prípadov reportéra AZ v novom, tzv. paperbackovom vydaní, do vydavateľstva som odovzdal román s názvom Všetci sme potomkovia Kainovi, ktorý by mal vyjsť na budúci rok, rád by som dokončil televízny scenár o posledných dňoch Alexandra Dubčeka, rozpísané sú ďalšie dva obsiahle texty. V hlave mám ešte zo dva-tri literárne projekty, ale potrebujem viac času, aby som sa na ne mohol sústrediť.

Za rozhovor ďakuje Beata Vrzgulová