Martin Valihora otvára nový hudobný klub
O čom je Music Gallery s podnázvom House of Creativity?
Už od detstva žil hudbou. Jeho osudovým nástrojom sa stali bubny. Martin Valihora hral s nespočetným množstvom hudobníkov a svojou jedinečnou hrou ohúril aj za našimi hranicami. Po štúdiu na prestížnej hudobnej škole Berklee College of Music začal organizovať koncerty a pozitívne ohlasy ho priviedli k tomu, že nadišiel čas na otvorenie vlastného klubu. Music Gallery Martina Valihoru otvára brány začiatkom marca. In.ba sa s ním pozhovárala nielen o hudbe a muzikantských plánoch.
Kedy ste sa rozhodli, že budete hrať na bubnoch? Nikdy som sa nerozhodol.
Vedel som, že budem hrať na bubny už odmalička. Cítil som to hneď, ako som si sadol za bicie. Neriešil som to. Išlo to automaticky.
Čo vás na hraní fascinuje?
To, že sa snažím byť nejakou rytmickou kostrou. Lebo rytmus je základom všetkého. Všetko má svoj rytmus: život, reč aj vesmír.
Vystriedali ste veľké množstvo formácií, ktorá z nich bola pre vás muzikantsky zlomová?
Kapela Waking Vision, ktorú založili v Bostone. Tam som začal úplne inak využívať bicie a cítil som, že to je zlom v mojom chápaní a začiatok novej hudobnej cesty.
Prečo sa vyťažený muzikant ako ste vy rozhodne otvoriť hudobný klub?
Už od roku 2001 som si na Slovensku budoval cestičky na slovenskej klubovej scéne a vozil som sem kapely zo zahraničia, robil som turné a iné akcie tohto typu. U ľudí to malo úspech, chodili na koncerty a tak som si povedal, že vytvorím miesto, kde by som mohol rozšíriť môjho krea tívneho ducha. Dlhšie som hľadal priestor a keď sa mi naskytla možnosť v bratislavskom Starom Meste, využil som ju.
Čím sa bude váš klub líšiť od tých ostatných v Bratislave?
Nemyslím si, že by mal byť odlišný za každú cenu. Samozrejme, je dobré, ak je klub niečím zaujímavý a ponúka kvalitný program. Druhou vecou je, že klubová scéna, či už vo svete alebo u nás, funguje dlho, a to, čím sa klub naplní, je už v podstate zabehnuté. Hlavné je, aby to človek robil dobre a ponúkal kvalitu. Nielen kvalitu programu, ale aj priestoru. Dôležitá je atmosféra, aby ľudia zažili pocit umenia. O toto mi ide. Milujem umenie. Je to jedna z vecí, ktorá mi v živote dáva pocit slobody. A túto myšlienku by som chcel posúvať ďalej. Klubu som dal názov Music Gallery, ale jeho podnázov je House of Creativity. Čiže sa tam musí spojiť veľa tvorivých ľudí. A to nielen tých skúsených, ale aj tých mladých, ktorým chceme tiež poskytnúť priestor.
Ako fakt, že ste aktívnym hudobníkom, ovplyvňuje chod vášho klubu?
Prvou vecou, na ktorej som si dal záležať, bol zvuk. Chcel som, aby sa ľuďom dostala muzika v tej najvyššej kvalite. Pre mňa ako muzikanta bol zvuk v kluboch vždy dôležitý. Ovplyvňoval aj moje hranie a preto som vedel, že naň musím klásť veľký dôraz.
Aká bude dramaturgia Music Gallery?
Dramaturgia Music Gallery by mala zahrnovať všetky podstatné zložky umenia ako takého. Určite chceme dávať priestor hudobníkom. Napríklad Oscar Rózsa bude každé dva týždne prezentovať svoju tvorbu. Budú tu blue sové večery s Bobošom Procházkom a Silviou Josifovskou. Chceme dávať priestor aj regulárnym koncertom slovenských aj zahraničných umelcov, ktoré budú žánrovo absolútne neohraničené. Zaujímavý bude Cinema klub, ktorý plánujeme raz do týždňa. Počas neho sa budú prezentovať filmy, aké sa v našich kinách často nevyskytujú. Chceme podchytiť aj výtvarné umenie a divadelnú sféru. Plánujem skrátka spojiť všetky kultúrne obce tak, aby tento multikultúrny priestor žil svojím vlastným životom.
Nemáte obavy z toho, že takýto odvážny projekt nemusí vyjsť?
Mám obavy, ale ide mi o to, aby som ľudí k niečomu inšpiroval.
Čo hudobné chystáte tento rok?
Momentálne dramaturgicky zastrešujem T-Mobile Jazz v Divadle Aréna. Ten sa koná každý tretí štvrtok. Osemnásteho marca tam vystupujem so svojím medzinárodným triom – a týmto všetkých srdečne pozývam.
Čo práve teraz počúvate?
Tento týždeň som počúval Jackson 5 a produkciu Quinceyho Jonesa. Vyhrabal som si naše CD s Hiromi a povedal som si, čo by som určite robil inak, a po dlhom čase som si vypočul Hranu Mareka Brezovského. A často počúvam svoju dcéru.
Róbert Pospiš
