Mesiac knihy je opäť tu
Okrem zaujímavých knižných titulov prináša i zamyslenie nad literárnym svetom – abstraktnou krajinou plnou príbehov, životných skúseností a právd. O knihách sa in.ba tento mesiac pozhovárala so spisovateľom Pavlom Rankovom. Autor titulov Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), V tesnej blízkosti či My a oni nám okrem vzťahu k literatúre prezradil aj najnovšie plány.
Spomínate si na svoju obľúbenú knihu z detstva?
V detstve som nečítal. Písmenká sa mi krútili pred očami a nedávali žiaden zmysel. Možno som bol dyslektik. Čítať som začal až v dospievaní. Hugo Silva: Tajomstvo pergamenu – to bola kniha, ktorá ma vtedy očarila. Hádam po štvrťstoročí som si ju prečítal znovu a stále sa mi páčila.
Ako vnímate súčasnú slovenskú literárnu scénu?
Myslím, že prichádza k určitej konsolidácii. V polovici deväťdesiatych rokov sa začalo zjavovať viacero autorov, ktorí teraz konečne prestali byť nádejnými talentami a stali sa strednou produktívnou generáciou.
Aký je podľa vás slovenský čitateľ?
Na Slovensku sa to hemží ľuďmi, ktorí by v živote nevzali do ruky knihu slovenského autora, nikdy by nešli do kina na slovenský film. Pohŕdajú všetkým slovenským, no, paradoxne, spravidla volia nacionalistické strany.
Ktorý zo slovenských spisovateľov je vám svojou tvorbou najbližší?
Ak dnes poviem, že Dušan Mitana, zajtra by som na rovnakú otázku možno odpovedal, že Tomáš Horváth. Mám skôr okruh spriaznených autorov, kam okrem už spomínaných patria napríklad aj Peter Krištúfek či Ivana Dobrakovová.
Za debutovú zbierku S odstupom času ste dostali Cenu Ivana Kraska, ocenený ste boli aj medzinárodnou literárnou cenou Jeana Monneta. Sú pre spisovateľa ocenenia dôležité?
Ocenenia majú predovšetkým propagačný zmysel. Kníh je veľmi veľa a čitateľ potrebuje pomôcku, podľa ktorej si môže vyberať. Literárne ceny sú takouto pomôckou, dávajú ľuďom dôvod, aby sa o knihu začali zaujímať. V tomto zmysle sú literárne ocenenia dôležité väčšmi pre čitateľa než autora. Autora zaujíma skôr finančná suma, ktorá je s ocenením spojená. Finančná odmena je ako štipendium, dovoľuje autorovi písať novú knihu.
Čo vás pri písaní inšpiruje?
Inšpiráciou môže byť čokoľvek – začutá veta z cudzieho rozhovoru, gesto videné vo filme, refrén piesne. A pre román je ešte dôležitý dobrý zadok. Nie taký, ktorý inšpiruje, ale taký, na ktorom autor dokáže obsedieť, kým napíše tých tristo strán.
Ako sa rodia vaše knihy?
Poviedkové zbierky vznikajú veľmi nenápadne. Občas napíšem poviedku do časopisu a jedného dňa zistím, že by z nich mohla byť zbierka. S románom to bolo horšie. Nevedel som sa naštartovať, chcel som písať piatu a šiestu kapitolu, ale stále som sa trápil s prvou. Hľadal som to, čo som na začiatku nášho rozhovoru nazval vlastný jazyk.
Čo práve čítate?
Oksana Zabužko: Sestra, sestra. Zabužko je dnes – ak sa nemýlim – najprekladanejšia ukrajinská autorka. A to spomínané umenie dať každému textu svojskú atmosféru zvládla dokonale.
Čo pripravujete do budúcnosti?
V zatiaľ poslednej knihe som písal o troch mužoch, teraz by som chcel niečo o ženách. A malo by tam byť aj nejaké tajomstvo, ktoré čitateľ bude odhaľovať spolu s hlavnou postavou.
Za rozhovor ďakuje Diana Mašlejová
