in.ba

Zomierala mi mamička. Lekárka, ktorá sedem rokov sledovala vývoj jej choroby a udržiavala jej stav podávaním krvných zložiek a liekov, ju po prepuknutí zápalu pľúc odmietla hospitalizovať, lebo je vraj už v terminálnom štádiu. A navyše údajne nemali voľné lôžko. Zostala ležať v inom meste na úplne inom oddelení, než zodpovedalo jej diagnóze. Vedeli sme, že ju tam nebudú môcť držať dlhý čas. Začala som sa obzerať po náhradných riešeniach. Hnali ma nespočetné myšlienky: Kde má dožiť neliečiteľne chorý človek? Je v našej spoločnosti preňho ešte miesto? Máme si ju nechať doma a dívať sa na agóniu zomierania? Netreba zomierať pod lekárskym dohľadom? Hlava mi išla prasknúť. Srdce sa hnevalo na naše zdravotníctvo a konkrétnych ľudí v ňom, myseľ sa snažila radšej im rýchlo odpúšťať. A prsty klikali do mobilu a po internete. Nevedela som, že existujú aj hospice. Situácia bola akútna. Keď už bolo po všetkom – mamička statočne dobojovala doma, v mojej prítomnosti –, dostala som e-mailom od kolegu zopár ďakovných listov od rodinných príslušníkov adresovaných jednému z hospicov.
Jeden v skrátenej podobe uvediem: ... „Napriek smútku ma napĺňa veľkým uspokojením skutočnosť, že môj otec celý jeden rok prežil v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby v pokojnom prostredí vašej liečebne. Dostal tam veľmi dobrú lekársku starostlivosť a obetavosť s láskyplnou opaterou celého personálu. Mal okolo seba milých a trpezlivých ľudí s úžasným pochopochopením. Všetkým vám, ktorí ste môjmu otcovi venovali milé slovo a úsmev, úprimne ďakujem. (dcéra).“

Dnes už viem, kde sa v našej krajine nachádzajú hospice a že je ich približne desať. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ich definuje ako „aktívnu komplexnú starostlivosť o pacientov, ktorých ochorenie už nereaguje na liečbu...“ Prijímanému pacientovi sa garantuje, že nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou, v posledných chvíľach nezostane opustený a za každých okolností zostane zachovaná jeho ľudská dôstojnosť. O tom, že to tak naozaj je a že ktosi skutočne vyvíja takúto snahu, svedčí aj predošlý list, jeden z mnohých!

Jeden hospic v Liečebni sv. Františka som sa rozhodla navštíviť. Sídli v našom hlavnom meste, mimo centra, vo veľmi peknom prostredí – kaštieľ v zelenom parčíku s rozlohou 180 m2. Jedna časť kaštieľa patrí rádovým sestrám františkánkam, druhá budova je prístupná verejnosti. Bolo leto, privítal ma spev vtákov a vôňa slnkom zaliatej trávy. Na lavičkách či na vozíkoch odpočívali pacienti. Pri niektorých sedeli príbuzní, v blízkosti boli mladé opatrovateľky. Na recepcii som si podala ruku s riaditeľom Ing. Stanislavom Rybianskym. Rozpovedala som mu, čo mňa, mladú, priviedlo do tohto zariadenia – silný príbeh mojej mamičky, a tiež časopis pre Bratislavčanov, ktorí raz možno budú hľadať miesto podobné tomuto.

Riaditeľ ma previedol niekoľkými izbami. V jednej mi ihneď žena vysvetlila, že manžel, ležiaci na posteli, je tu už, žiaľ, štvrtý rok a ona s ním chodí cvičiť na bicykli, ktorý mu pripevní na nohy, pričom nemusí ani vstať z postele. Podobne sa zapájajú do rehabilitácií a ďalšej pomoci viacerí príbuzní. „Ľudia k nám dávajú svojich ťažko chorých, lebo im pri všetkej úcte a vôli nedokážu zabezpečiť 24-hodinovú odbornú starostlivosť,“ vysvetľuje riaditeľ. „Tu máme 4 lekárov, 25 zdravotných sestier, 25 sanitárov, recepčnú, údržbára, výdajcu stravy, ostatní sú externisti – upratovači, účtovníci a pod.“

Zo života obyvateľov

O tretej popoludní sme sa premiestnili do miestnosti so spoločenskými hrami, tzv. klubu na oslavu 100. narodenín pani Milky, v poradí už piatej s týmto vekom. Riaditeľ jej zablahoželal s kyticou červených ruží, po ňom nasledoval srdečný príhovor dcéry, ktorá porozprávala čo-to zo života svojej mamičky – tiež bývalej zdravotnej sestry, ktorá dnes už nevládze rozprávať, ale lásku a prístup osôb okolo stále vníma. Poďakovala sa aj zamestnancom liečebne, pričom ocenila najmä prítomnosť rádových sestričiek, ktoré ochotne sedávajú pri starých ľuďoch, modlia sa s nimi a vodia ich do kostola. Dcéra oslávenkyne podala všetkým pohár so šampanským s jahodou. Doobeda bol oslávenkyňu pozdraviť aj starosta mestskej časti Prievoz. Pani Milka je tu už rok. Prežila dokonca jednu zo svojich dcér. Koľko času ešte má ona, vie len Boh. Ako vraví riaditeľ, nedá sa presne odhadnúť, ako dlho sa pacient u nich zdrží. Niektorým sa zdravotný stav aj na čas zlepší, idú domov, a potom sa k nim aj niekoľkokrát vrátia. Chcú prísť práve tam. Hospic sa teší z úprimných darčekov svojich obyvateľov. Napríklad jeden pacient nakreslil zopár obrazov, ktoré zdobia steny liečebne. Istá babička vyšíva pre liečebňu dečky. Ďalší pacient bol zasa známy tým, že si denne obliekal košeľu, sako, kravatu a klobúk, a tak sa pohyboval po liečebni. Bol akýmsi maskotom hospicu. Neopustil sa pre svoj zdravotný stav. A vzťahy medzi pacientmi? „Vždy sa nájde niekto, kto jednoducho niekomu nevyhovuje. Máme sociálnu terapeutku, ktorá rozoberá s ľuďmi ich príbehy a vyrovnáva napätia. Sú tu starší ľudia, majú svoj svet ...“ Väčšina obyvateľov má nad 80 rokov, ale prichádzajú aj mladší. Momentálne aj 18-ročný chlapec.

Smrť ako terapia

Okolo 90 pacientov ročne tu zomiera. Na moju otázku, ako sa dívajú zamestnanci na realitu smrti, mi riaditeľ odpovedal: „Smrť je súčasťou terapie. Niektorí pacienti sa naozaj veľmi trápia a potom im je lepšie. Plánujeme zriadiť špeciálnu miestnosť na posledné hodiny, kde sa budú striedať naše sestry františkánky.“ Študenti Združenej strednej školy scénického výtvarníctva maľujú obrazy, motívmi pripomínajúce miesto, kam sa človek uberá. Vyrovnať sa s prichádzajúcim koncom pozemského života nie je pre nikoho ľahké. „Človek prechádza viacerými štádiami,“ konštatuje riaditeľ. „Máme odborníkov, ktorí sa venujú pacientom aj v týchto najťažších chvíľach a preberú ich s nimi – od prvotnej informácie, že ich telo už nereaguje na liečbu, až po možnosti, aké pacient má. Človek musí skutočnosť prijať za svoju. Je to ťažký proces. Pacienti sú často zlí na každého, majú pocit, že sú všetci proti nim... Personál však vie, akým obdobím vtedy náš klient prechádza... Pomáha nám aj liečebný psychiater.“

Finančné zdroje

Aby takéto zariadenie mohlo pracovať, je potrebná pomoc zdravotných poisťovní, ktoré pokrývajú niektoré náklady, hoci je potrebný aj príplatok zo strany pacientov. Liečebňa sv. Františka má aj oddelenie pre dlhodobo chorých. Vedenie podľa riaditeľa vyhľadáva pacientov tým, že informuje štátne zdravotnícke zariadenia o svojich službách a snaží sa mať z ekonomických dôvodov stále plný stav, čo je 80 lôžok. Hovorili sme aj o nadšencoch, ktorí by si tiež raz radi zriadili hospic. „No ak nemajú dohodu s poisťovňami, je to finančná samovražda. Je náročné nájsť každý mesiac stabilného sponzora, ktorý vám skutočne vykryje všetky prevádzkové náklady.“ Hospice rozhodne nie sú o biznise. Vedenie zariadenia stále musí myslieť aj ekonomicky, aby prežili.

Personál

Pohľad do tvárí pracovníkov hospicu ma príjemne zohrial pri srdci. Slúžia, pomáhajú, usmievajú sa, sú vľúdni. „Kto je dnes spokojný so svojou prácou?“ usmeje sa riaditeľ. „Aj u nás občas šomrú... Myslím si však, že vedia, prečo sú tu a sú tu napokon radi. Nestane sa im, že nemajú pre pacienta to, čo mu majú poskytnúť, napr. leukoplast alebo obväz ... Naše zariadenie poskytuje štandard ako napr. v Rakúsku. Taký by mal byť vlastne všade v krajine, čo sa, žiaľ, nedá povedať. Pacienti sú radi, že s nimi stále ktosi je, že sa o nich dobre staráme. Tu sa problémy riešia. Aj tie, čo vzniknú napríklad v kuchyni.“ Riaditeľ si pozorne vyberá aj výdajcov stravy – chce mať ľudí, ktorí si nielen z beznádeje hľadajú akúkoľvek prácu, ale čo vedia, prečo chcú práve túto: „Človek pracujúci u nás musí mať v sebe čosi viac.“

Dnes nás zaujíma najmä výkon. Vyhrávajú mladí, schopní a silní. No žijú medzi nami aj slabší, chorí, postihnutí a zomierajú predsa aj veľmi mladí. A to z minúty na minútu. Ako jeden môj kamarát. Smrť si ho našla večer v izbe bytu za počítačom. Aj on mal plány na zajtrajší deň, na ďalších 20 rokov života so svojou mladučkou manželkou, ktorú si len pred 9 mesiacmi vzal. A už tu nie je. Deň po ňom mal pohreb môj bývalý žiak z gymnázia – 25-ročný. Od týchto silných momentov aspoň raz do týždňa v tichu a samote premýšľam nad hodnotou života, pripomínam si existenciu smrti a skúmam svoje srdce, či je pripravené, či s ňou ráta. „Nie je to morbídne?“ pýtajú sa ma niektorí. „Práve naopak, úplne sa mi zmenil pohľad na všetko. A prežívam oveľa viac radosti.“ No kým sa „tam“ dostaneme, možno budeme odkázaní na poslednú starostlivosť iných ľudí. Kiež by sme sa dostali k tým láskavým, ktorí sú schopní prijímať aj naše trápenie.

Liečebni sv. Františka v bratislavskom Prievoze ďakuje
Alena Ješková
Viac na: info@hospic.sk