in.ba

Pri príležitosti výročia v galérii predstavili svoju tvorbu jej majitelia – olejomaľby a smalty Peter Čepec a nápadité a originálne šperky Viera Čepcová. Vyštudovali polygrafiu, tá ich živí, galéria len napĺňa ich sny. Svoj čas pravidelne venujú deťom aj dospelým na kurzoch tvorivosti a tvorivých dielňach. Vyše tisíc hodín nezištne a na vlastné náklady viedli aj art-terapie pre zdravotne znevýhodnených spoluobčanov. Tento čin ocenila aj Slovenská humanitná rada.

Vstupujeme do malej galérie rodinného typu, kde sa za pätnásť rokov predstavilo vyše sto umelcov. Cez verandu sa dostávame do predsiene, ktorú zdobia obrázky. Na sušiaku schnú umelecké diela účastníkov tvorivej dielne. Vpredu je kuchynka a naľavo miestnosť, ktorá je srdcom galérie, v strede stojí klavír.

Ako vznikla myšlienka otvoriť si galériu?

Do Vajnor sme sa presťahovali pred dvadsiatimi rokmi z Petržalky. Bývali sme v osemposchodovom paneláku. Prekážala nám anonymita. Vo Vajnoroch bolo krásne a  pokoj. Na druhej strane nám začali chýbať priatelia. Keď sme ich k nám pozývali, mali pocit, že bývame na konci sveta. Tak sme ich nalákali na „obložený klavír“.

Čo si pod tým máme predstaviť? Súvisí s tým práve tento klavír v strede miestnosti?

Áno. Na klavíri je vždy pripravené občerstvenie. Prvú výstavu aj s obloženým klavírom sme usporiadali 17. decembra 1995. Odvtedy sú vernisáže všetkých výstav vždy v prvú sobotu v mesiacoch marec, jún, september a december. Štyrikrát do roka sprístupníme jednu výstavu. Za tých pätnásť rokov ich bolo šesťdesiattri.

Čo hovoria na galériu Vajnorčania, ako vás prijali? Podporuje vás miestna časť?

V rámci možností nám miestny úrad vychádza v ústrety. Najmä keď žiadame prostredníctvom projektov o dotácie. Berú nás na vedomie, informácie o novinkách vyhlasujú v miestnom rozhlase. Starosta zabezpečil parkovacie miesta pre návštevníkov galérie. Návštevníci výstav i účastníci tvorivých dielní prichádzajú zo širšieho okolia, ba aj z ostatných častí Bratislavy. Usilujeme sa, aby naša galéria ľudí spájala.

Dávate priestor v galérii aj vajnorským umelcom, pôsobia tu?

Samozrejme, nájdu sa. Pátrali sme po nich a tento rok chystáme už druhý Vajnorský výtvarný salón. Žijú medzi nami viacerí, čo majú výtvarné vzdelanie. Hoci sa tvorbe nevenujú profesionálne, bolo čo vystavovať. Snažíme sa ich povzbudzovať. Výstava pomohla k tomu, aby sme sa vzájomne lepšie spoznali. Žijeme vedľa seba, zdravíme sa, stretávame a pritom o sebe ani o svojej práci nič nevieme. Salón prezentuje nielen diela a ich autorov, ale aj samotné Vajnory.

Na aký typ výstav sa ďalej zameriavate?

Na grafické techniky a typografiu. Už prvá výstava bola venovaná oceľorytom dvoch pražských rytcov Václava Fajta a Martina Srba. Vystavovali sme aj serigrafie Kvety Fulierovej, linoryty Aleny Bugárovej či grafické návrhy a realizácie ceninovej tvorby českých a slovenských tlačiarní cenín. Samozrejme, nevenujeme sa len grafike. Mali sme tu aj inštalácie Júliusa Kollera či maľbu na skle Michala Škrovinu a mnohých ďalších. Pravidelne mávame výstavu insitnej tvorby dolnozemských Slovákov z Kovačice. Ich diela si môžu návštevníci pozrieť práve od marca. Otvorenie býva spojené s vystúpením folklórnej skupiny Vajnorský okrášľovací spolok.

Čím si vás získali kovačickí umelci?

Fascinuje nás ich príbeh. V Srbsku vo Vojvodine žije už takmer tri storočia najväčšia komunita zahraničných Slovákov v Európe. Zachovali si národné povedomie, jazyk a kultúrne tradície. Pre nás je veľmi poučné aj to, že tam v jednom okrese vedľa seba žijú ako Slováci, tak i Maďari, Rumuni a Srbi. Strediskom slovenského insitného umenia vo Vojvodine je mesto Kovačica. Žiadni iní slovenskí umelci sa nedostali do toľkých múzeí a galérií ako tí z Kovačice, ktorí tak ojedinele šírili slovenskú kultúru po celom svete.

Komu sú určené tvorivé dielne?

Počas roka sa každú druhú sobotu venujeme deťom. Okrem letných prázdnin, vtedy máme päťdňové turnusy tvorivých dielní. Chodia k nám deti už od štyroch rokov. Formou hry sa učia základom niektorých výtvarných techník a tradičných remesiel, získavajú zručnosť, trénujú jemnú motoriku a pritom sa v nich prebúdza výtvarné cítenie. Dôležité je, aby to, čo sa u nás naučili, mohli realizovať aj doma. Deťom sú k dispozícii priestory galérie, kuchyne aj verandy, v lete celá záhrada. Niekedy tu tvorí, hrá sa, pobehuje aj štyridsať detí.

Ponúkate tvorivé dielne aj dospelým?

Áno, každý štvrtok. Dielne pre dospelých sú komornejšie, venované tiež rôznym technikám. Stretávajú sa u nás ľudia často unavení z práce, no u nás pookrejú, odchádzajú živší, plní pozitívnej energie. Aj my pri nich získame dobrú náladu.

Dá sa z galérie rodinného typu vyžiť?

Na Slovensku neexistuje galéria, ktorá nie je dotovaná. Aj my si plníme len svoj sen. Ak by nás to nebavilo a neboli by sme zapálení pre výtvarné umenie, nemohli by sme to robiť. Snažíme sa výdavky vykryť z príspevkov na projekty, ktoré získame, a časť dotujeme my sami – svojou firmou, ktorá sa zaoberá komplexnými polygrafickými službami.

Nebolo by výhodnejšie mať galériu v centre Bratislavy?

Určite nie. Tam prenájom predstavuje takmer osemdesiat percent nákladov. Pritom musíte myslieť aj na to, že si sami zabezpečujete propagáciu či vernisáže. Boli sme v meste na niekoľkých otvoreniach výstav. Stáva sa, že bývajú ľudoprázdne. U nás je vždy plný dom – priatelia galérie a priatelia ich priateľov. Stretávajú sa tu ľudia, čo nemajú v dnešnej hektickej dobe na seba čas. Naša galéria je miestom príjemných stretnutí a my sa tešíme sa z každého nového návštevníka.

Kedy máte otvorené? Pozvime našich čitateľov k vám do galérie.

V prvom rade ich pozývame do Vajnor, ak nie sú od nás. Naša galéria je rodinného typu, otvorená každý deň okrem pondelka od 10. do 18. hodiny. Záujemcovia však môžu u nás zazvoniť aj mimo otváracích hodín. Ak sme doma, určite otvoríme, vstup je voľný.

Za rozhovor ďakuje

Jana Chrappová