Prerušená pieseň
v Slovenskej národnej galérii 28. 6. – 21. 10. 2012
Od 28. júna budú patriť priestory Esterházyho paláca SNG na štyri mesiace výstave Prerušená pieseň. O pripravovanom projekte sme sa porozprávali s generálnou riaditeľkou galérie Alexandrou Kusou, ktorá je zároveň kurátorkou plánovanej výstavy.
Prečo ste sa rozhodli pripraviť túto výstavu?
Výstava je súčasťou dlhodobého cyklu venovaného kľúčovým obdobiam umenia 20. storočia. SNG už uviedla dekádové výstavy venované 60., 70., 80. rokom. Pred dvomi rokmi sme sa rozhodli, že ich budeme tematicky špecifikovať. Plánovaná výstava venovaná 50. rokom tak bola zúžená na problém umenia sorely, teda umenia socialistického realizmu rokov 1948 – 1956.
Umenie socialistického realizmu podliehalo vtedajšej politickej garnitúre, čo vás ako kurátorku na umení tohto obdobia fascinuje?
Umenie každej epochy je spojené s dobou svojho vzniku a, samozrejme, s kultúrnou politikou, otázna je skôr miera prepojenia. V rámci umenia sorely bolo toto spojenie veľmi tesné. Napriek tomu nevznikali len nepodarky, ako je rozšírený názor, ale aj niektoré kvalitné alebo skôr štandardné diela. Mňa doslova fascinuje práve tá tesná spojitosť s kultúrnou politikou a tie možnosti, ktoré, ako dúfam, na výstave bude vidieť, tvorivému umelcovi zostávali. Tiež ma fascinuje snaha „vyhovieť“ režimu, pretože v začiatkoch to ešte nebolo pragmatické rozhodnutie, ako si to pamätáme zo 70. a 80. rokov, ale mnohokrát myslené v „dobrej viere“. Práve tá rovnováha medzi vlastnou cestou, politikou a umením je to, čo mňa na sorele očarúva a, samozrejme, aj to čaro nechceného, ktoré je v mnohých dielach dnes, s odstupom rokov, veľmi evidentné. Tiež je to kurátorská výzva ukázať, ako funguje kultúrna politika nie v texte, ale výstavnými prostriedkami.
Čo bolo pre umenie sorely typické – tematicky, formálne?
Budovateľské témy. Tie sa dokonca priamo predpisovali (pracovné motívy, SNP, významné udalosti, portréty štátnikov). Z formálneho hľadiska bol proklamovaný návrat k tradíciám a realistickej forme. Náplňou pripravovanej výstavy je práve to, ako rôzne si výtvarníci vykladali tieto budovateľské témy, návrat k tradíciám aj danú formu.
Ktorých konkrétnych autorov na výstave uvidíme?
Asi najväčším prekvapením budú niektoré menej známe diela Maximiliána Schurmana a Martina Benku, ďalej budú na výstave zastúpení klasici ako Ján Mudroch, Ladislav Čemický, Ctibor Belan, Jozef Kostka, Mária Medvecká, Alojz Klimo, Ladislav Guderna alebo architekti Emil Belluš, Emanuel Hruška – mnohí v prekvapivých polohách. Na druhej strane nájdeme aj umelcov, ktorých diela sa dnes vystavujú menej – ako sú Vladimír Vestenický, Július Bukovinský, Jozef Majkut. Podľa našich záznamov budú mnohé z diel od 50. rokov vystavené prvýkrát.
Prečo by ste pozvali čitateľov in.ba na výstavu?
Dôvodov je niekoľko – jedným z nich je pozvánka na stretnutie s dielami, ktoré boli výzdobou škôl a úradov a mnohí z nás na ne majú vlastné spomienky. Ja si pamätám, že na gymnáziu sme mali vo foyer Mudrochovu partizánku. Zároveň to bude od roku 1989 prvá výstava v SNG venovaná téme umenia socialistického realizmu, takže pre tých, ktorí si to už nevedia predstaviť, bude určite v mnohom poučná a celkom nová. V neposlednom rade výstava bude mať istú humornú rovinu, pretože dnes mnohé z diel vďaka časovému odstupu možno vnímať aj celkom inak než boli myslené, a určite je zaujímavé sledovať, ako a aký príbeh rozprávajú.
