in.ba

Výrazný talent Zuzany Liovej potvrdzujú aj prestížne ocenenia, vrátane tých zo zahraničných filmových festivalov. Porozprávali sme sa o tom, ako vníma našu súčasnú kinematografiu, prečo sú pre filmára dôležité zahraničné ocenenia, ale aj o umení, ktoré sa nesmie vytratiť z našich životov.

 Kedy ste sa rozhodli, že budete režisérkou?

Vždy som chcela písať, takže o réžii som nikdy neuvažovala ako o svojom povolaní. Na vysokej škole som si skúsila zrežírovať dokument a veľmi sa mi to páčilo, ale na väčšie projekty som nemala odvahu. Mala som a mám k tomuto povolaniu veľký rešpekt. Keď som však nenašla režiséra na svoj absolventský scenár, rozhodla som sa ho režírovať sama.

 Viete si dnes predstaviť, že by váš scenár sfilmoval niekto iný?

Ak by to bol môj autorský scenár, s vlastnou vnútornou témou, tak nie.

 Sú vaše filmy autobiografické?

Nie. Sú kombináciou viacerých podnetov. Pozorujem svet okolo seba a vyberám si motívy, udalosti alebo situácie, ktoré ma nejakým spôsobom oslovia, hľadám témy. Ale nech už z toho vznikne čokoľvek, vždy to, samozrejme, prejde nejakým subjektívnym filtrom.

 Váš posledný film sa volá Dom. Čo pre vás tento pojem znamená?

Pocit istoty, zázemia, možno úkrytu pred svetom. Rovnako symbol rodiny a vzťahov v jej vnútri.

 Čo bolo pre vás spúšťacím momentom pre jeho nakrútenie?

Pre nakrúcanie nájdenie producentov a následne financií. Pri písaní scenára to bolo viacero vecí. Keď som cestovala po Slovensku, videla som hlavne na dedinách prázdne trojgeneračné domy, kde rodičia, ktorí ich postavili, žijú nakoniec sami na prízemí, a bol na to dosť smutný pohľad. Ďalej to boli vzťahy medzi dcérami a otcami, ktoré som vo svojom okolí pozorovala.

 Ako reagovalo na Dom slovenské publikum?

Môj film nie je primárne kritikou, je to skôr pohľad na to, čo vidím okolo seba. Samozrejme, že som možno ukázala veci, na ktoré sa nepozerá príjemne. Keď sme film premietali na Artfilme, tak diváci v sále, z ktorých väčšinu tvorili Slováci, boli ticho. Bolo to také ťaživé ticho. Ale diváci v zahraničí reagovali úplne inak. Smiali sa a zdalo sa mi, že to brali s väčším nadhľadom. Každopádne v slovenských kinách sme nemali veľkú návštevnosť, a ako paradox k tomu potom vyznievajú hlavné ceny pre film z dvoch zahraničných festivalov, o ktorých rozhodovali práve diváci.

 Váš najnovší film Dom získal množstvo filmových ocenení, vrátane tých na zahraničných festivaloch. Čo pre vás tieto ceny znamenajú?

Samozrejme, že to poteší. Človek má potom pocit, že to, čo nakrútil, zapôsobilo. Pre film – a slovenský zvlášť – je dobré, ak niekto v zahraničí potvrdí, že stojí za pozornosť, je to znak toho, že presiahol istú lokálnosť, a teraz nemyslím len na náš Dom, ale aj filmy Cigán a Viditeľný svet, ktoré tiež rezonujú na festivaloch v zahraničí.

 Majú vaše filmy nejakú ústrednú myšlienku?

V Tichu aj v Dome sa venujem narušeným rodinným vzťahom. Mám tendencie ukázať niečo rozpadnuté, potom to posunúť o stupeň vyššie a tých ľudí na chvíľu zblížiť.

 Aký slovenský film vás zaujal naposledy?

Páčil sa mi už spomínaný Cigán Martina Šulíka, aj Marhuľový ostrov Petra Bebjaka. Predtým ma zaujali dokumenty: Slepé lásky Juraja Lehotského, My zdes Jara Vojteka a Ako sa varia dejiny od Petra Kerekesa a krátky film Ďakujem, dobre... od Matyáša Priklera.

 S akými prekážkami sa na Slovensku najčastejšie stretáva mladý tvorca?

Ak mám hovoriť za seba, tak som možno mala šťastie. Oba filmy som mohla nakrúcať v kuse, viac menej podľa vlastných predstáv. Viem, že boli debuty, ktoré sa pretiahli aj na päť rokov. Na filme sa to odzrkadlí, a to je škoda.

 Ako vnímate súčasnú slovenskú kinematografiu?

Z pohľadu tvorcov a samotnej tvorby pozitívne. Máme silnú vlnu dokumentárnych filmov. Mám pocit nádychu, že sa niečo rozbehlo. Viem aspoň o troch pripravovaných filmoch, na ktoré sa veľmi teším.

 Na VŠMU vyučujete scenáristiku. Aký je váš pocit zo súčasnej generácie?

Sú to mladí ľudia, ktorí už nezažili socializmus. Vyrastali v slobode, majú veľa možností, z ktorých si často nevedia vybrať. Mám pocit, že sú zrýchlení, zahltení množstvom informácií. Zároveň sú akční a sebavedomí, čo možno chýbalo našej generácii. U nás sa individualita až tak nezdôrazňovala. Zdá sa mi, že trocha vymizla pokora pred životom a schopnosť hlbšie skúmať problémy. Ale zrejme je to dobou, v ktorej sa všetko deje nesmierne rýchlo.

 Bude mať váš ďalší film podobnú atmosféru ako tie predchádzajúce?

V tejto chvíli to ešte neviem povedať. Záleží od toho, akú budem mať náladu. (úsmev) Teraz ma čaká práca na scenári, zároveň budem pravdepodobne točiť dokument o ženách v slovenskom filme, ktorý je súčasťou projektu Slovenské kino.

 Čo pre vás znamená pojem dobrý film?

Film, ktorý postihne nejakú pravdu. Pravdu života, aj keď tá je zrejme nepostihnuteľná. Dobrý film by mal diváka v danej chvíli niečím doplniť, otvoriť mu oči a možno ho inšpirovať v jeho vlastnom živote.

 Čo by ste priali slovenskému filmu?

Priaznivejšiu klímu, zbavenie sa predsudkov o tom, aký je slovenský film zlý. Tí, čo to hovoria, často nemajú ani základný prehľad o tom, čo sa v poslednej dobe nakrútilo. Áno, možno sú niektoré z našich filmov zlé, ale sú aj také, za ktoré sa určite nemusíme hanbiť. Všeobecne umeniu na Slovensku by som priala, aby si ho ľudia pustili viac do života.

Za rozhovor ďakuje Robert Pospiš