in.ba

Reduta je symbolom filharmónie, čo znamená pre vás osobne?

Reduta je najvýznamnejšia koncertná sála Slovenska, je to jedna z najreprezentatívnejších budov našej krajiny a pre muzikanta predstavuje posvätnú pôdu. Navyše je Reduta medzinárodne akceptovaná ako budova s jednou z najlepších akustík v Európe.

Do Reduty sa vraciate koncom januára, bude pre návštevníkov pripravený nejaký špeciálny program?

Na 26. a 27. januára chystáme slávnostné otváracie koncerty. Prvý bude pre pozvaných hostí a druhý pre verejnosť. Lístky sú už v predaji. Na programe bude Beethovenova 9. symfónia (s Ódou na radosť). Vybrali sme ju ako symbolický odkaz pre zjednotenú Európu, v ktorej umenie najviac prispieva k prekonávaniu bariér.

Jeden z našich stálych dirigentov je Francúz, druhý Čech a tretí Slovák. Čo takáto národná rôznorodosť prináša Slovenskej filharmónií?

Ako klavirista viem z vlastnej umeleckej skúsenosti, že každé stretnutie s iným hudobným partnerom vás o niečo obohatí. Keď som robil s nemeckým spevákom, pochopil som lepšie nemeckú pieseň, vďaka ruskej čelistke som sa naučil lepšie chápať ruské vnímanie hudby. To isté platí aj pri dirigentoch. Každý z nich je veľmi osobitý a vie dať orchestru niečo svojské. Preto orchester s dobrými dirigentmi rastie.

Ako špičkový koncertný klavirista ste precestovali celý hudobný svet. Má podľa vás Slovensko nejaké hudobné špecifikum?

V posledných štyridsiatich rokoch je badať ústup od takzvaných národných hudobných škôl. Svet sa globalizuje, a to platí aj o umení. Hranice sú otvorené a národné kultúry sú v oveľa väčšom dialógu. Ich prelínaniu sa nedá zabrániť, to sa premietlo aj do umenia. O nejakom špecifiku teda môžeme iba ťažko hovoriť. Napriek tomu je pravda, že slovanské národy, a špeciálne Slováci, oveľa lepšie rozumejú napríklad Dvořákovi. Preto je ich interpretácia tohto skladateľa taká autentická a oceňovaná napr. aj v Japonsku.

Je v dnešnej dobe bulvarizácie a globalizácie ešte miesto na klasickú hudbu?

Samozrejme, aj keď sa to nezdá. Zaplavili nás žánre, ktoré strhávajú masy. Nebudem hodnotiť, či kultúru sťahujú nižšie, ale je isté, že sú zamerané najmä na trhový úspech. Pri tomto fakte sa zdá, že milovníkov vážnej hudby je skutočne málo. Nikdy ich však nebolo veľa. Klasická hudba je menšinový žáner a jej fanúšikov bolo málo od doby Bacha a Beethovena. Som presvedčený, že vážna hudba má pevné miesto u všetkých ľudí, ktorí po kratšom alebo dlhšom čase precitnú a začnú hľadať niečo viac ako to, čo im masovým spôsobom ponúkajú médiá.

Pamätáte si, kedy vás vážna hudba očarila prvýkrát?

Býval som v malom mestečku Tisovec a oproti cez ulicu bol hostinec, v ktorom skúšal miestny orchester. Mal som asi štyri roky, keď som počul, ako skúšali Mozartovu Malú nočnú hudbu. Pamätám si, že to bolo veľmi príjemné. V tom orchestri som neskôr hral aj ja. Samozrejme, vtedy ešte neboli Beatles, ani populárna hudba so silným vplyvom. Čiže u mňa to prišlo takto prirodzene. Pre mňa je hudba ako vzduch, ktorý dýcham.

Vážia si Slováci svoju filharmóniu?

Myslím, že áno. Aj keby to bolo iba jedno percento národa, je to veľmi veľa ľudí. Práve oni môžu mať neskôr veľmi pozitívny vplyv na okolie a predovšetkým na svoje deti. V nich sa totiž dá veľmi ľahko vypestovať kladný vzťah k umeniu.

V Redute bude od 14. do 20. novembra prebiehať Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela. Načo sa môžu počas nej tešiť návštevníci?

Je to veľmi zaujímavá súťaž, pretože konfrontuje výsledky novej interpretačnej generácie klaviristov. Na súťaž je prihlásených 59 klaviristov z 21 krajín celého sveta. Bude to skutočne obrovská, veľmi pestrá a najmä poučná prehliadka.Jej výsledky môže verejnosť spoznať na finále a koncerte víťazov v nedeľu 20. novembra v historickej budove SND o 15,30 a 19,30 hodine.

Okrem kariéry hudobníka ste aj aktívnym pedagógom. Ako vnímate súčasnú generáciu?

Keďže chodím do porôt medzinárodných súťaží, počúvam klaviristov od Ameriky po Japonsko. Ich hra súvisí s dobou, v ktorej žijeme. Technika napreduje a preto aj oni sú technicky nesmierne zdatní muzikanti. Zahrajú bezchybne úplne všetko, ich výkony sú také, že ich môžete hneď vydať na CD. Niečo im však chýba. Moja generácia nemala také technické danosti a ani ctižiadosť byť v tejto oblasti dokonalý. Viac nás zaujímala doba, v ktorej daný skladateľ žil, jeho vnútorný svet a myšlienka, ktorú sme mali tlmočiť. Každá skladba je totiž príbeh, ktorý musíme dešifrovať a naučiť sa mu rozumieť. Toto dnešní mladí troška obchádzajú. To je však obdobím, ktoré je celkovo povrchnejšie a ide za perfekcionizmom.

Je teda dnes doba pre klasickú hudbu?

Je to doba pre ľudí, ktorí jej rozumejú. Oni musia presviedčať svoje okolie, aby sme sa neutvrdili v názore, že všetko už je preč, že máme iné kritériá a žijeme iné životy. Z osobnej skúsenosti viem, že aj publikum tu v Bratislave okamžite vycíti, ak je za interpretačným výkonom niečo viac než len perfekcionizmus.

Počas 63. sezóny nás čaká 13 koncertných cyklov. Na ktorý z nich sa vy osobne tešíte najviac?

Nikdy som nemal rád „best of“ výbery. (smiech) Pre mňa je vzácny každý koncert. Často mi bolo ľúto, že sa potleskom všetko skončilo. Preto sa usilujem zo všetkých síl o zaznamenávanie koncertov. Prišiel som s myšlienkou internetových prenosov. Tým si vytvárame veľmi hodnotný archív. Môžete ich nájsť na našej webovej stránke www.filharmonia.sk, kde sú k dispozícii na bezplatné vypočutie.

Ste špičkový klavirista. Dá sa spojiť kariéra aktívneho hudobníka s riadením Slovenskej filharmónie?

Dá. Ak sa nedáte zahltiť prácou a robíte dobrého riaditeľa – to znamená, že väčšinu práce rozdelíte. (úsmev) Samozrejme, ja už nepotrebujem cvičiť osem hodín denne, ale tie udržiavacie dve hodinky denne si nájdem bez problémov.

Ktorý koncert bol pre vás koncertom života?

Ten ešte neprišiel. (úsmev)

Čo pre vás znamená Slovenská filharmónia?

Veľkú zmenu v mojom živote, ktorý sa dovtedy uberal určitým smerom. Tým bolo koncertovanie a pedagogická činnosť. Do toho prišla manažérska práca, čo je niečo úplne odlišné. Navyše aj rekonštrukcia Reduty. Tak sa zo mňa stal odborník napríklad aj na parkety či klasifikáciu dreva. (úsmev)

Za rozhovor ďakuje Robert Pospiš