Vinohrady v starom jesennom Prešporku
„Prešporské víno sa vraj dobre pilo, ale bolo drahé...“
Jeseň bola až do 19. storočia obdobím, na ktoré obyvatelia mesta najviac čakali. Vo vinohradoch sa rodil ich hlavný hospodársky artikel a najvýznamnejšia vývozná komodita. Jeseň a zber hrozna prinášali aj vrchol ich pracovných aktivít – počnúc zberom vo vinohrade a končiac prácou v pivnici.
Vínko popíjala na území mesta zrejme už keltská elita. Vozili jej ho spoza Álp v amforách, aké sa nedávno našli na Hrade. V rusovskej Gerulate už Rimania víno sami dorábali. Po odchode légií sa vinice znovu objavili až v 9. storočí v súvislosti s kristianizáciou. O rozvoj vinohradníctva sa zrejme zaslúžili tunajšie cistercitské mníšky a neskôr cisterciti z Heiligenkreuzu. K rozvoju vinohradov prispeli aj rakúski „hostia“, ktorí sa v meste usádzali najmä v 2. polovici 13. storočia.
Prešporčania dorábali najmä biele víno a pridávali doň med, hrozienka a rôzne druhy korenín. Aj vďaka tomu vydržalo dlhší transport a poznali ho v Rakúsku, na Morave, ba dokonca aj v Taliansku a Nemecku. V bavorskom Marinus-kódexe z Augsburgu si neznámy pisár v roku 1465 posťažoval, že prešporské víno sa dobre pije, ale je „svinsky drahé“ („hundstewer“), lebo jedno vedro stojí o 32 denárov viac ako talianske Chianti. Vývozu vína vďačili za svoj majetok najvýznamnejšie bratislavské rody, ako boli Gailsamovci. Naopak, importu cudzích vín sa Prešporčania bránili. Od kráľa Ľudovíta si vymohli zákaz dovozu vína do mesta (1354), ktorý ďalší panovníci potvrdzovali (Žigmund Luxemburský dokonca dva razy v roku 1414 a 1418).
Vinohrady sa pôvodne rozprestierali na východných svahoch hradného kopca, ako aj v priestore od Zámockej cez Koziu, Vysokú až po Obchodnú. V priebehu 14. storočia časť vinohradov zastavali a vinice vznikali na vyššie položených miestach. O storočie neskôr si už Bratislavčania kupovali či prenajímali vinice aj vo vzdialenom okolí mesta, kde konkurovali Trnavčanom či grófom z Jura a Pezinka. Vinohrady vlastnili v čase najväčšieho rozmachu nielen mešťania, ale aj mesto a cirkevné inštitúcie. Vlastníkmi boli však aj cudzí vinohradníci. Po rakúskych cistercitoch objavili lukratívnosť našich vinohradov napríklad aj mešťania zo Šoprone. Bratislavský prepošt písal v roku 1423 dvom z nich, že nezaplatili dane. V súčasnosti sa vinice opäť vďaka masívnej individuálnej výstavbe od centra mesta vzďaľujú.
Juraj Šedivý
autor je historik
